história

        Gemerská dedina Honce (maď. Gencs, resp. Kisgencs) bola založená niekedy po roku 1243 na plešivskom panstve šľachtického rodu Ákošovcov. Prvá priama písomná zmienka o nej pochádza z roku 1318. Názov dediny pochádza z nemeckého osobného mena Gönc. Odráža skutočnosť, že ju založili nemeckí baníci alebo hutníci, ktorí sem pravdepodobne prišli zo Spiša. Toto obyvateľstvo sa tu však neudržalo a už v 16. storočí ho vystriedali valasi rusínskej, neskôr slovenskej etnickej príslušnosti, ktorá napokon prevážila. Venovali sa najmä tzv. horskému dobytkárstvu a pastierstvu. Neskôr sa zaoberali tiež povozníctvom, uhliarstvom a poľnohospodárstvom.

        Názov obce sa v jej historickom vývoji menil nasledovne: z roku 1427 je písomne doložený názov Gench, z roku 1773 Gencž, z roku 1920 Genč, z roku 1948 Honce. Po maďarsky sa obec úradne nazývala Gencs, Kisgencs.

        Územie obce patrilo štítnickej rodine Szontaghovcov. Keď páni chodievali na poľovačky, najímali si miestnych obyvateľov ako honcov zveri. Tí za to dostávali slušné odmeny a preto sa toto zvláštne „remeslo“ dedilo z pokolenia na pokolenie.

        Pôvodné domy a kostol boli postavené z dreva, následkom čoho v roku 1880 pri požiari zhorela celá obec aj s kostolom, pričom sa roztavili aj dva zvony.

        Po tomto požiari sa začali stavať domy z kameňa a z nepálených tehál - valcov, ktoré sa robili z hliny, vody a sekanej slamy a sušili sa na slnku. Tieto valce sa robili ešte aj okolo roku 1955. V týchto domoch sa nachádzala len jedna izba a tzv. pikleta (predsieň) s malými okienkami a nízkou povalinou.

        V rodine bola zvyčajne iba jedna alebo dve postele, na ktorých spávali aj štyri osoby. Ostatní spávali na žitnej slame, ktorá sa večer rozprestrela ako postele - volali ich strôžläky. V jednom dvore stáli tesne pri sebe domy dvoch aj troch rodín. V zadnej časti dvorov, ktoré boli spoločné, sa stavali chlievy a stodoly. Tieto stavby boli z kameňa a spájali sa hlinou. Stodoly mali murované len rohové piliere, na ktoré sa postavila strecha. Steny boli obité doskami. Stodola mala zvyčajne dve časti, na slamu a na seno. Pod strechou bol torkoš, na ktorý sa tiež ukladala slama alebo seno. Strechy boli pokryté slamou alebo šindľami.

        Väčšina obyvateľov chovala dobytok, hydinu a pracovala na poliach. Tí, čo nemali pozemky, sa najímali k bohatším gazdom. Bohatší gazdovia mali kone alebo voly. Chodili orať a zvážať aj tým, ktorí záprahy nemali. Oblečenie si väčšina obyvateľov vyrábala doma z konopného plátna. Muži nosili kabanice, chološne, košele, zápästky, kožúšok a čižmy. Vo všedné dni mali na nohách kapce. Namiesto ponožiek sa používali onuce. Ženy nosili košeľu s opleckom, kamžu - sukňu, zásteru, lajblík, šatku a čižmy. V chladnejšie dni si obliekali kabátik alebo sa ovinuli veľkou štvorcovou vlnenou šatkou. Deti nosili obuv iba v zime, inakšie pobehovali bosé. Do 1. svetovej vojny sa vyučovalo v škole po maďarsky. Deti ju navštevovali väčšinou iba v zime, pretože od jari do jesene museli pomáhať rodičom na poli a pásť dobytok.

Tento obraz namaľoval asi v roku 1930 akad. maliar Szontagh. Je na ňom znázornené, ako vyzeral kostol v tomto období. Vedľa neho stojaca budova vpravo, ktorú nie je vidieť celú, je škola postavená v roku 1910 na mieste terajšieho kultúrneho domu. Vedľa kostola vľavo je záhrada a cesta k domu u Janečka.

Prvá svetová vojna

        Prvá svetová vojna hlboko zaťala do života obce. Živitelia rodín boli vo vojne a rodina ostala v núdzi. Hospodárili ženy a deti. Z obce, ktorá mala do 330 obyvateľov, bolo vo vojne 71 chlapov. V prvej svetovej vojne padli 19 občania. V Rusku bolo zajatých 16, v Taliansku 2 a vo Francúzsku 1 občan.

Hospodárska kríza

        Hospodárska kríza ťažko doľahla aj na našu obec. Roľníci sa veľmi zadlžili. Viacerí prišli na dražbu. Robotníci boli najviac odkázaní na podporu v nezamestnanosti. Z tejto ťažkej situácie ako východisko videli ľudia v odchode za prácou do Kanady, Argentíny, Ameriky a Belgicka.

Druhá svetová vojna

        Začiatok druhej svetovej vojny veľmi znepokojil obyvateľstvo, mnohí záložní vojaci narukovali. Pôda pre SNP v obci bola pripravená. Mnohí pracovali na prekážkach. K vojsku narukovalo 21 záložníkov. Najviac do Štítnika a do Brezna. Vojenský útvar za povstania v obci nebol. Vojensky obsadený bol Kopolt. V obci boli partizánmi zajatí traja Nemci. Za povstania z obce padol pri výbuchu v Slavošovciach Ján Gallo Kubo ml. a nezvestný bol Ondrej Barna.

        Prechod frontu pre obec bol pomerne hladký. Prudké boje boli len na Plešivskej planine. Do obce a okolo obce padlo niekoľko mín. Obec bola oslobodená 21. januára 1945.

Život v obci

        V obci nebol žiaden priemysel ani bane. V minulosti sa pokusne dolovalo na „Stránoch“ blízko cesty. Ináč ľudia z našej obce pracovali v bani v Rožňavskom Bystrom a v Rakovnici.

        Ženy tkali plátno a pokrovce pre vlastnú potrebu ako aj na predaj. Kroj v obci zanikol.

        Po prevrate bol starostom Juraj Štrigner, ktorý sa odsťahoval do Roštára, potom Ondrej Ziman, v rokoch 1928 – 1931 Ondrej Ďuro a od roku 1931 Ondrej Vápeník Matis. Obecným tútorom bol Pavel Andrik – učiteľ.

        V roku 1927 bol založený v obci hasičský zbor.

        Po skončení 2. Svetovej vojny sa život postupne normalizoval a ľudia sa vracali k svojej postupnej každodennej práci na poli aj v lese. Hospodárilo sa samostatne a jednotlivo. Chlapi chodili pracovať aj na baňu do Rožňavského Bystrého.

        Mladí ľudia sa začali telovýchovne organizovať a v roku 1948 bola založená telovýchovná organizácia so zameraním na futbal.

        V rokoch 1961 – 63 bol vybudovaný obecný vodovod zásobený vodou z honu „Stenkova dolina“. Hlavný vodovodný rezervár je v hone nad ihriskom zvaný „Lazec“

        Hlavná snaha občanov no hlavne MNV bola čo najskôr dokončiť veľký kultúrny dom v obci, ktorý bol v apríli 1967 slávnostne otvorený.

        V roku 1967 bola  obci tiež odovzdaná nová budova, v ktorej bola predajňa potravín a pohostinstvo. Tento obchod bol však postavený ďaleko od stredu obce, čo bola hlavne prekážka pre starších ľudí a tak sa postavil na dedine drevený bufet.

Jednotné roľnícke družstvo

        22. septembra 1948 bolo založené Roľnícke strojové družstvo. Do obce došiel traktor 3. mája 1949. Traktor v obci vyvolal živý záujem. Väčší záujem vzbudil v mládeži. Cez leto traktor robil najviac povoznícke práce, v menšej miere sa používal na oranie. Z obilnín sa najviac pestovala pšenica, potom nasledoval ovos, raž a jačmeň. Tiež sa pestovali zemiaky a kukurica. Chov dobytka bol dosť na vysokom stupni. Najviac sa chovali kravy a voly. V obci bolo 12 koní. Podľa vzoru iných obcí aj v Honciach vzniklo v r. 1950 menšinové JRD. V roku 1952 bolo rozšírené na celoobecné JRD. Žiaľ jeho trvanie bolo iba jeden rok a v roku 1953 sa rozpadlo, pretože si nedokázalo vytvoriť podmienky pre spoločné hospodárenie a pri vedení postupovalo nepremyslene. Obec sa vrátila k súkromnému hospodáreniu. Po dôsledných prípravách a materiálnom zabezpečení a určitej skúsenosti 3. septembra 1958 vzniklo v obci Jednotné roľnícke družstvo, ktoré začalo už obhospodarovať všetku pôdu. Bol vybudovaný hospodársky dvor v smere na Štítnik. JRD bolo zásobované vodou z vlastného vodovodu. JRD sa v januári 1973 zlúčilo so susednými družstvami Rožňavské Bystré, Rakovnica a Rudná, čím vznikol novo utvorený celok JRD Nový život so sídlom v Honciach.

Škola

        V obci škola ani kostol nebol. Vtedajší farár v Štítniku Georgius Ambrózy v roku 1738 napomenul obyvateľov, aby svoje dietky v literním umení a v bázni božej viedli. Vyvolili si preceptora a škola sa zriadila v súkromnom dome. Toto trvalo rok, no vznikali mnohé nezhody a preto sa občania rozhodli, že si postavia školu, kde sa budú tiež odbavovať i modlitby. Avšak obyvatelia boli chudobní a školu nevládali postaviť z vlastných prostriedkov a tak v roku 1739 urobili zbierku a vyzbierali 98 zlatých. Škola sa začala stavať v roku 1940 a v roku 1941 bola škola dokončená.. Táto škola slúžila svojmu účelu až do roku 1857, kedy cirkev postavila novú školu za terajším kostolom aj s učiteľským bytom. Byt i škola bola v jednej budove. Vchod bol spoločný. Táto škola však nevyhovovala a preto ev. a. v. cirkev vybudovala v r. 1910 novú školu vedľa kostola. Na túto školu výdatnú pomoc poskytla Františka Andrássy.

        Neskôr bola zriadená nová škola z bývalej pastierne, kde bývali obecní pastieri a kde sa vyučovalo v 1. až 4. ročníku, avšak po integrácii v roku 1975 bola od 30. júna činnosť tejto školy ukončená kvôli malému počtu žiakov a novej obsahovej prestavbe v školstve. V marci 1977 bola začatá prestavba budovy bývalej školy na materskú školu. Do užívania bola daná  22. novembra 1977 a v prevádzke bola až do roku 2006, kedy bola pre malý počet detí zrušená.

        V obci je aj obecná knižnica, ktorej počiatky sa datujú od roku 1924.

Vierovyznanie v obci

        Obec bola evanjelická. Kostol v obci nebol. Stavba kostola sa pripravovala už v roku 1793, keď sa medzi cirkevníkmi vyzbieralo 200 zlatých. Stavba kostola bola zakončená v roku 1803 v 13. nedeľu po Svätej trojici bol posvätený.

 Z niektorých zvykov, ktoré boli v minulosti:

- Keď na jar išiel na pole prvý oráč, polievali ho vodou, aby úroda bola polievaná dažďom.

- Zvyky pri svadbe - Na svadbu volal rodinu družba a to prvý raz týždňom vopred a druhýkrát v deň svadby. Svadobníci sa schádzali pred obedom a so sebou niesli aj svadobné dary, koláče a iné. Svadba bola s muzikou. Pre nevestu išiel mládenec popoludní pod jedličkou, to znamená na voze s jedličkou. Obyčajne išiel s dvoma vozmi. Voz s jedličkou bol pre nábytok a pre posteľ a ďalší voz bol pre mladých. Do nevestinho dvora bola brána, ktorá bola obyčajne tvorená drevom alebo reťazou, pri ktorej sa stretávali svadobníci. Nevestini svadobníci zabraňovali vstupu, naopak mládencovi svadobníci sa snažili bránu odstrániť čím skôr. V dome mladuchy privítal svadobníkov starejší. Družba priviedol nevestu a povedal prívet. Starejší vyzval svadobčanov, aby sa pripravili do svadobného sprievodu. Vpredu išla nevesta s družbom, za ňou mladý zať s družicou, starejší a ostatní svadobníci. Svadobný sprievod sprevádzala muzika a zvuk kostolných zvonov. Po sobáši nasledoval návrat späť do domu nevesty, kde sa k večeru nevesta odobrala od rodičov a domácich veršovanou odobierkou. Medzi tým svadobčania naložili nábytok a periny na voz. Na ďalší voz si sadla  nevesta a odobrala sa do domu mladého zaťa. Tam ju privítala svokra chlebom a soľou. Potom nasledovala slávnostná večera, ktorú pripovedal družba aj starejší. Okolo polnoci sa uskutočnilo zavitie nevesty. Ženy preobliekli nevestu a pritom spievali. Družba ju priviedol a začal sa grajcarový tanec. Svadobníci dávali na tanier peniaze, až nakoniec mladý zať nevestu vzal z kola a pokračovala voľná tancovačka.

- Zvyky na Štedrý večer - Na Štedrý večer bolo zvykom postiť sa, kým nevyjde hviezda. Večer po návrate z kostola bola slávnostná večera, pred ktorou sa spievali nábožné piesne, a potom modlitba. Večera bola kapustnica, mäso a zuzáky. Na stole bol celý chlieb, jablká, orechy a zrno. Po večeri sa dával statku chlieb. Popod obloky spievali cigáni. Na dedine trúbili pastieri a z viacerých strán sa ozývala streľba. Na polnoc mládenci spievali na veži nábožné piesne a pred spevom a po speve sa zvonilo.

- Pred Veľkou nocou na Smrtnú nedeľu sa nosila Morena a na Veľkonočný pondelok sa chodilo kúpať.

- Na Turíce sa stavali máje. Pri prvom vyháňaní statku na pašu sa na prach dverí položila krížom reťaz a vajce. Reťaz preto, aby sa statok spolu držal ako ohnivká na reťazi a vajce, aby taký okrúhly bol ako vajce. Statok sa vyháňal šípovým prútom.

Povesť o poklade:

        Kod ešte železnica na Štiknické doline nebula, z Genša furmani išli až hín do Debrecína: Ráz se edon furman stretnúl so žobrákom. Žobrák se ho opýtal, že skéd je. Kod povedal, že z Genša, žobrák mu povedal: „Vy ste v Genšu barz bohatý a šteslivý. Jé som z Jánošíkové družiny, ale se ukrývam pred súdom. Som starý a smert mi je na plecoch nechcem si tajomstvo odnias do hrobu. V Genšenskom chotáru v té skale ša stojí proti kostelnym dverom je zakopaný poklad 12 bošky zlato a striebro. Vezmite me na váš voz a odvezte me tam tam Vám ukéžem to mesto. Šli, furman ho viazól a kod už buli blízko žobrák umrúl. Furman ak prišól domó nikomu niš nepovedal, ale potajomky zašnúl kopat. Ale darmo kopal bo niš nenajšól.

Niečo z nárečia: